Bonnie

Nemám rada tie zlé dni, ktoré prichádzajú po dobrých dňoch. Vie sa to tak pekne stretnúť, najprv nenápadne poriednu dobré správy, potom príde nejaká shitová a po nej ďalšia a ďalšia a ďalšia a keď sa zdá, že nejaký shit sa vyrieši, tak sa ukáže, že sa tak hladko, alebo tak rýchlo nevyrieši a odfajknutý nebude... alebo predstiera, že sa nevyrieši vôbec, ak ho má riešiť niekto iný. Všetko sa dá riešiť, neverím na neriešiteľné veci, problémy a situácie, len mne sa už niekedy nechce. Mám rada vlny, keď všetko odsejpá, keď idú veci ľahko a hladko, keď sa vyvíja úsilie a ukazujú sa adekvátne výsledky. Veľmi dobre sa dá vydržať aj vlna, keď sa nevyvíja úsilie, alebo len malé a veci idú aj tak. Ale keď sa veci riešia a prichádza jeden shit za druhým, alebo keď sa jeden a ďalší a ďalší shit naťahuje a preťahuje a nie je v mojej moci s tým pohnúť a urýchliť výsledok, to ma ide drbnúť. Najlepšie je, keď shity stihnú pokryť viacero oblastí, keď sa týkajú aj fyzickej aktivity, aj mentálnej a keď zasahujú do života tak komplexne, že súhrn malych aj veľkých shitov dáva jeden veľky shit a človek nie je ďaleko od porekadla že na osratého aj hajzeľ spadne. (Vidíte to? Hajzel by znel nejak tvrdo, ale hajzeľ s ľ, to už je také iné. Asi zas vypustím diakritiku, nech sa tu nedojímam) Každá maličkosť potom vyzerá ako schválnosť a je iritujúca. Zalievajúc si pripravenú kávu, do ktorej som pridala omylom tropicana čajové vrecúško už potom vyzerá ako spiknutie. Čerta starého spiknutie, obyčajná nekoncentrovanosť. Našťastie, neexistuje taká moc, ktorá by ma donútila to vypiť. Ibažeby som sama chcela. Ale čajokávu sa mi piť nechce. Len čaj + kávu = extra.

Ballans motto:
Človeče, zdvihni riť, nikto ťa nebude kryť.

Nech sa páči, nakopávačka, enjoy:-)