Bonnie

Po nejakých dvoch prebdených nociach konečne nastala noc, kedy som išla spať. A dokonca som sa aj zobudila. Musela som sa. Teda najprv som sa predzobudila v posteli. Ponaťahovala sa a zapremýšľala, čo z plánovaného ukrutného harmonogramu vypustím, ak vypustím, ako to urobím, čo z programu nechám a čo priberiem. Či zoberiem tryskáč, alebo to zvládnem štandardne. Času som mala dosť, tak som sa optimisticky animocnievypotácala z postele, zapla automata na výkon štandardných úkonov a začala vyhodnocovať prioritu taskov a súradnice presunov. Trochu ma z toho išlo drbnúť, pretože v optimálnom personálnom rozložení vyžadoval dnešný deň 2, v komfortnom prevedení 3 klony.

Z prepočtov ma vytrhol až pohľad do zrkadla v kupeľni. S kefkou v puse som naň prekvapene vytreštila moje nevinné, konečne akože vyspané oči. A to blbé zrkadlo sa ma ustarane pýta: Slečna Bonnie a Vy kde ste, prosím Vás, kúpili také pekné kruhy? To máte vlastné, alebo primaľované? Jen pro ten dnešníííí den, zanôtilo, alebo už nafurt? A...a... nemáte to tam dole pod očkami aj pytlíky náhodou? To ste dostali ako bonus k tým kruhom? Idete na olympiádu? Alebo sa snáď pripravujete na súťaž pre leukemikov?

No, toto nie je optimálne, pomyslela som si a mierne znepokojene som pokračovala v čistení zubov so sklopenými očami. Skúsila som ešte cca 2-krát taký trik, že rýchlo, keď sa zrkadlo nepozerá, blysnem očami do svojho obrazu, či ho náhodou neprichytím bez oných kruhov… ale, hm, nezadarilo sa...

Automat za mňa dokončil zbytok úkonov a bolo načim nakomponovať oblečenie – ktoré, by mi neliezlo v tom strašne úmornom a ešte k tomu aj škaredom dni na nervy. Ohohó, ale akoby vlastne mohlo. Keď už som zase limitovaná len maličkosťami typu čo je naprané a nažehlené a nie do čoho sa zmestím. Zázraky sa dejú, k tomu sa tu musím vrátiť, z toho som taká roztatárená, že to si ešte musím nejako rozobrať ako som k tomu vôbec došla keď už to vyzeralo skoro tak bezdnádejne že som zaktivovala asi alles. Nie úplne alles, rezervy boli, ale na to, že som predtým nerobila nič a výsledky boli až hriešne dokonalé, tak som vlastne začala robiť až dosť. Veru. A je fasa vidieť, že to ide. Lebo všetko ide. Keď sa chce. Akurát ku všetkému nemám (zatiaľ) manuál. (a ani nechcem) (alebo chcem?)

S rannou kávou a rannými čajmi, už bez citrónových a octových štiav som zasadla k noťasu, aby som deletla, čo sa dá. Odpovedala som na zahnívajúci pozdrav môjmu VIP-károvi a začerstva sa vyliala s krutou kruhovou, ba až takmer pytlíkovou katastrofou. Make up pomoze:-)) Snažil sa ma utešiť. Se*iem aj na make up!:-) s tym sa ja nepatlam!:-) som snad picasso, lebo co?:-) Opáčila som a ani som nevedela, či som nemala náladu sa niečim patlať, alebo čas, alebo ma prosto saturoval fakt, že som o5 nakrivkovaná do modelkovskej konfekcie.

Všetko som vybavila v medziach normy úžasne. Podstatné bolo, že som sa odhodlala aj k misiám, ktoré neboli primárne v plánoch, ale boli výsledkom kreatívnej operatívy z nepodarenej, či konkrétnejšie, nezrealizovanej kafe pauzy s istým dotyčným, ktorý to ku svojej škode (zase) po*ral. Existoval čas, keď by mi to bolo ľúto. Dneska mi bolo s prehľadom ľúto už len to, že mu to pripisujem na mínusový účet, z ktorého už sa nevyplusuje ani keď sa rozkrája. Čo sa asi nerozkrája, ale mne to v najmenšom nevadí. Často sa mi potvrdzuje, že všetko zlé je na niečo dobré. Tuším to zlé už nemôžem ani nazývať zlé, len kvázi zlé a stáva sa to mojim kámošom. A to je dobré, no nie?:-)

Ballans motto:

Všetko je relatívne