Bonnie

Voda + teplo je najlepším miestom pre moje telo i môjho ducha. A tuším aj dušu. Zažívam tam úžasnú škálu privátnych dobrodružstiev. Výborne sa tam zrelaxujem, uvoľním, oddýchnem, nabijem, poteším, namočím, vypotím, osviežim, vystraším, zmätiem, vyfobičím, no hocičo tam ja robím, mám a zažívam. Aj sa tam skvele pobavím, aj so mnou sa tam skvele pobavia (hádam) a keby som bola nezávislý divák a nie aktér, tak by som sa skvele bavila aj na mne, to vtedy, keď nie som divák, ale aktér a práve sa príliš nebavím, lebo panikárim, alebo stváram nejaké z toho vyplývajúce blbosti.

Mohla by som opísať mnoho skvelých pocitov, čo tam zažívam, lebo s ich pamätám a čerpám z nich aj keď tam nie som, ale od poslednej návštevy všetky tie pocity prebíja spomienka na jeden moment, či presnejšie povedané monument. Neviem prečo, moc sa mi to nepodobá, ale v širších kontextoch to pre mňa vlastne vôbec nie je netypické.

Jediné, čo ma tam otravuje, sú ľudia. Je len pár ľudí, ktorých znesiem ako svoj doprovod. Zvláštne, kedysi som si nevedela predstaviť, že by som na také miesto mala ísť sama. Vždy v spoločnosti, alebo partii. Keď som ale pochopila, ako tam nádherne môžem byť sama sebou a sama so sebou, zistila som, že spoločnosť je mi na tomto mieste na príťaž. A ruší ma z mojich kruhov a mojich „športových“ plánov a mojich meditácií. Tá sloboda, že si tam sama floatujem ako chcem, kde chcem a kedy chcem (až na tých ľudí, čo mi zavadzajú), je skrátka skvelá a hmatateľná.

Dnes nebudem popisovať ako riešim večnú spartakiádu, že plavky hore, plavky dole, plachta hore, plachta dole a sprchy bez mužov a ako nemôžem nájsť svoju skrinku v šatni a vreckovky na brehu a strácam sa v rôznych chodbách a katakombách a preliezam turnikety, keď štrajkuje prístupová karta a chodím sa „opravovať“, keď mi drbne nejaká telesná súčiastka a etc, etc.

Stačí vedieť, že posledná návšteva ma dostala do silnej eufórie, v celom objekte bolo tak neobvykle prázdno, že moja duša skoro neustála nápor kokteilu šťastných hormónov, ktoré pre ňu mozog vyplavil. V bazéne žiadne zrážky, dokonca som mohla nacvičovať potápanie, whirpoolka taká prázdna, ani živáčika, že som slobodne zhodila plachtu pod ktorou neboli plavky a žblnk do gejzíru bubliniek a horúcich prúdov. Na rade bola veľká sauna, obvykle naplnená, skôr viac ako menej. A tentoraz bola PRÁZDNA. Vliezli sme do nej s mojim spoločníkom a prekvapene a očarene si to vychutnávali. Neuveriteľné, tá prázdnota, skoro orgastický zážitok pre mňa. Problém bol ten tých 95C, čo mala, možno to bol ten dôvod – vyľudnenia. Aj spoločník sa rýchlo odobral, nie je to saunový typ.

Osamelá v saune, zababušená v plachte, natiahla som sa, upravila plachtu pod sebou na horúcich laťkách a vyžívala sa. Spomenula som si na to, ako sa tam furt pretŕčajú nahatí chlapi (u niektorých objektov to naozaj nevadí, nenápadne ich galeristicky študujem a umelecky oceňujem, ale u niektorých ma to až pohoršujúco irituje a hovorím si, že nemajú právo esteticky kaziť také prostredie a že by mali mať zrkadlo, čo asi majú, veď každý má a súdnosť... tú evidentne každý nemá) a trochu aj ženy, ale tých je menej a obvykle sú menej odhalené a menej vypracované, mierne povedané. A napadlo mi, že ak to nerobia z čírych exhibicionistických dôvodov, bude za tým iný dôvod – trebárs, že je to príjemné. Tak som si povedala, že to je skvelá príležitosť, aby som to otestovala. A poodhalila plachtu z môjho hrudníka. Áno, bol to nový, iný pocit, oproti odhaleným rukám, ramenám, tvári, vlasom a členkom. Skúmala som ho a vychutnávala, keď som zbadala za temperovanými dverami mohutnú, krásnu, elegantnú siluetu takú tmavú, až mi prišlo, že by to mohol byť černoch. Až doteraz som si bola istá, že zvonku za tie dvere moc nevidno, spomenúc si na to, ako vždy pár milisekúnd skúmam a odhadujem zaľudnenosť tejto sauny. S ich otvorením som si rýchlo nahrnula plachtu na hrudník a dnu vstúpil s priduseným smiechom ten...ten úkaz. Tváril sa pobavene a vyžarovala z neho zvláštna skromnosť a decentnosť človeka, ktorý nechcel spôsobiť rozpaky, ale situácia je taká komická, že sa nemôže udržať a zachovať neutrálny poker-face. Nešlo to, začala som sa hanblivo (veď som to bola ja, kto bol nachytaný) a pobavene (lebo ani mne to nešlo zadržať) chechtať i ja.

Vy sa hanbíte?
Áno, ešte nikdy som nebola v saune bez plachty, dnes som si chcela urobiť premiéru, keď je tu tak prázdno a … a Vy ste mi to prekazil!
To mi je ľúto, omlúvam sa, to som nechcel, ale nech sa páči, ja si sadnem chrbtom, aby som Vás nerušil a môžte pokračovať... a s milým úsmevom a veľmi spôsobne a vkusne spracovaným pridusenochechotom sa postavil z miesta, kde sa zložil, zamieril ku ležiacej mne a koxo, rozvinul priamo na lavičke podo mnou torzo svojho mramorového tmavého tela, ako dosadol a oprel sa lakťami o stehná. Ku každej končatine a vôbec všade (hopľa, skoro všade, ale nie preto, že by to tak nebolo, ale preto, že neviem, či to tak bolo, zas mi treba uznať, že som bola zaskočená a nestihla som zmapovať všetko) si pridajte prídavné meno, že „vypracované“, ja nemusím, ja som to videla. Čo som si mohla viacej priať na relax? Už iba to, byť tam sama. Ale tento človek ma príliš nerušil. Naopak, poskytoval mi lepší výhľad ako nejaká plazma, ktorá našťastie, v saune nie je a poskytoval mi important informácie, ktoré som z neho ťahala, typu, že kedy je v objekte najprázdnejšie. To je dobré zistiť od domicilov, he, on je tam vraj každý deň, tak sa celkom vyzná.

Vy nemáte rada ľudí?
No, ja sa im vyhýbam, nemám ich rada, mám z nich strach, ale to je môj problém, to s Vami nič nemá, dodala som, lebo mi čojaviemprečo napadlo, že by mohol myslieť, že som rasistka a kravka, čo sa bojí byť v saune sama s černochom.

Ten chrbát, tie ramená, tá silueta, čo podo mnou spočívala, ach, to by ste museli vidieť, začalo mi byť ľúto, že je tam v ten deň tak vykúrené a ja začínam byť dizzy, lebo sa vyvíjala celkom milá a zábavná konverzácia a ja som si ju nechcela pokaziť tým, že by som pri zliezaní z môjho saunového bydielka a vyliezaní zo sauny odpadla a zložila sa na drevenú dlážku. Tak nacvičené zas tieto pády nemám. Rovnako ako odpadávanie na verejnosti.

Práve, keď sme sa spiklenecky dvojhlasne smiali, normálne to bol že black&white smiech a možno aj man&woman smiech, tak začudovane a vyjavene vstúpili dvaja mladí bieli borci a zarazene, normálne s hlavou vbok si nás prezerali.

Pche, to už je moc ľudí na to, aby sme sa mohli nerušene baviť a smiať a moc teplo, aby mi nedošlo nevoľno a nezatočila sa mi hlava. Nechcela som nikoho žiadať o pomoc, ale som navyknutá, že obvykle mi spoločník galantne podáva ruku a robí mi oporu v situáciách, keď je niečo vratké podo mnou a okolo mňa. Úplne bežné to asi nie je, všimla som si, že to nepraktikuje nikto okrem nás a že ľudia začudovane pozerajú, keď natiahnem (alebo príjmem podávanú) ruku, zľahka sa opriem, nadvihnem kúsok plachty, akoby to boli šaty s vlečkou a zostupujem dolu. V tej chvíli mi býva dosť jedno, ako mimozemšťansky to posobí, hovorím si, že furt lepšie, akoby som sa zamotala a hodila držku. V tej chvíli proste prijímam to, že som žena a ťažím z toho z iluzórneho ideálu, že ženy sú slabšie pohlavie a treba im galantne pomáhať. Treba. Práve tak na šmykľavých dlaždičkách a kachličkách a iných ťažších terénoch. Sú to dobré tradície, treba ich kultivovať. Zvlášť, keď už kondícia neni čo bývala a všetky chlapské prvky už nezvládnem a vlastne ani zvládať nechcem. Asi som sa zmierila s vlastným pohlavím, lebo čo.

Dosadla som na ľavičku pred saunou a referovala čo ma tak zdržalo, hrdinsky som tam vydržala fakt dosť dlho. Alebo aspoň relatívne dosť dlho. Chvíľu po mne vyšiel i on a zamieril do sprchy. Vidíš, môj saunový kumpán, ukázala som spoločníkovi nenápadne, ochkajúc, vidíš tú figúru? Oh, to mi hovor, je úžasná, pritakal mi, nikto, okrem black guys nemôže takú dosiahnuť. Zo sprchy teraz na nás svietil čierny ebenový zadok, na ktorý som sa chtiac-nechtiac zamerala, pretože predsa len, chrbát som si už vyobzerala v saune. Myslíš, že to nie je nevhodné, očumovať ho tak aj keď to nevidí? Ale nemôžem si pomôcť, je to fakt dielo!, skúšala som si ospravedlniť svoju nediskrétnosť a fascinovane zavesený pohľad. Zreportila som aj milé chovanie toho čierneho boha a opäť sa mi dostalo výkladu o ich skvelých a kultivovaných ľudských vlastnostiach. Asi sa mi nemalo dostať. Lebo dneska sa vyslovene teším, či ho tam zase nestretnem a keď nie dnes, tak hádam niekedy nabudúce.

Ballans motto:
Bože, drahá, ty si úchyl
zavolaj do blázinca
a požiadaj o príchyľ.